K poetike textu Františka Švantnera

(problém tlmočenia autorskej poetiky v školskom kontexte)

Hana Révayová

 

 

František Švantner je autor, ktorý v kontexte svojej generácie (i slovenskej literatúry vôbec) stojí osamotene. Výnimočné miesto si zasluhuje pre svoju zvláštnu autorskú „reč“, pre osobitú poetiku, na ktorej sa výrazne podieľajú výrazové kategórie ako lyrickosť, snovosť, tajomnosť, magickosť, neurčitosť, strašidelnosť a pod.[1] Tieto sú výsledkom autorskej tvorivej metódy, ktoré v textoch pôsobia prostredníctvom jazyka (prestupovanie lyrického s epickým), baladického ladenia príbehu (motív smrti), zamlčiavaním istých skutočností a motivácie postáv, vstupovaním nevysvetliteľných, rozumom nezdôvodniteľných javov atď. Často tu ide o subtílne, celkom krehké významy, ktoré sú iba ťažko verbálne uchopiteľné. Tým sa problematizuje i podanie výpovede o zážitku. Tento problém nás zaujíma o to viac, že Švantnerovo dielo je súčasťou obsahu vzdelávania predmetu literatúry pre stredné školy.

V príspevku sa pokúsime uchopiť konkrétny text - zámerne sme vybrali novelu Malka zaradenú do čítanky pre stredné školy - dvoma spôsobmi. Prvé (literárno-vedné) čítanie budeme reflektovať formou interpretačných postrehov, druhým (metodickým) čítaním sa pokúsime nájsť spôsob, ako tieto postrehy pretlmočiť do pomerov školskej praxe. Postrehy k prvému čítaniu necháme smerovať k výrazovým kategóriám, ktoré sme uviedli ako výnimočné a zvláštne, a zvýznamníme ich aj v kontexte školskej intepretácie, tzn. ponúkneme niekoľko námetov pre pre prácu s novelou Malka na hodine literatúry.

 

Prvé (literárno – vedné) čítanie

Ešte pred tým, ako necháme prostredníctvom Švantnerovho jazyka pôsobiť celkové „ladenie“ novely, stručne si priblížme jej fabulu. Rozprávačom príbehu je mladík vyznávajúci sa zo svojej túžby k Malke, s ktorou sa mieni oženiť. Malka je však ešte príliš plachá a mladučká, o svadbe sa potrebuje poradiť so svojim bratom. Situáciu skomplikuje príchod neznámeho muža Šajbana, ktorý sa rozprávačovi javí ako konkurent a čoskoro v ňom vytuší i svojho soka. Keď ho uzrie v dôvernom rozhovore s Malkou, uistí sa o Malkinom odvrátení a pocíti túžbu po pomste. Vhod mu príde zistenie, že Šajban je zapletený do krádeže a vraždy krčmára Michalčíka. Poberie sa za žandármi a udá ho. Po tomto sa od Malky dozvedá, že jeho podozrenie bolo mylné, pretože Šajban je v skutočnosti Malkin brat. Cíti výčitky, túži odčiniť svoje konanie, v prestrelke so žandármi riskuje svoj život. Dúfa, že si tak zachráni česť a Malkinu priazeň.  Dramatickú noc prečká na holiach a keď ráno prichádza do koliby, nachádza Malku mŕtvu.

Prirodzene, vymenovanie dejových motívov nehovorí ešte nič o zvláštnom recepčnom pôsobení. Naopak, až riešenie sujetovej realizácie robí text neobyčajným. „Epická niť“ sa odvíja súhlasne s premenami stavu rozprávača: citové vzplanutie - rozčarovanie – túžba po pomste – zistenie svojho omylu – tragický koniec. Sústredenie pozornosti na vnútorný stav postavy vytvára prirodzenú „pôdu“ pre nenútené vstupovanie lyrického živlu. Posilnenie lyrického toku v konečnom dôsledku hatí sujet (Miko), zneprehľadňuje ho, významovo zahmlieva. Naratívnosť príbehu rozrušuje rozprávačovo lyrické reflektovanie skutočnosti a drobné epizódy - mohli by sme ich označiť ako preludy, zjavenia či (povedané jazykom rozprávača) ako „presvedčivé sny“.

Rozprávač, citlivo reagujúci na vlastné duševné poryvy a prírodné okolie, pôsobí miestami skôr ako lyrický subjekt (ako príklad uveďme situáciu, keď vecne nekonštatuje, že má 20 rokov, ale radšej necháva „jedličie“, aby „húdlo mesačnými nocami žalmy o jeho dvadsiatich rokoch“). Akoby bolo poetizovanie skutočnosti jeho druhou prirodzenosťou. Vhodnejšie sa nám tu preto zdá označenie „epicko-lyrický subjekt“ (Miko). Vstupovanie lyrického živlu azda súvisí aj s psychickým stavom, v ktorom sa epicko-lyrický subjekt nachádza. Keď je sám a ďaleko od Malky, vymýšľa si „o jej tvári, o jej bielych rúčkach a nôžkach pesničky“.

Okrem „ľúbostnej“ motivácie postupy lyrizácie vstupujú do textu v kontakte epicko-lyrického subjektu s prírodou. Tu treba poznamenať, že Švantner prírodu (koncepčne) odmieta vidieť ako neživú. Cíti ako dýcha, nebojí sa hovoriť o jej „psychológii“. Vo svojich novelách ju necháva prehovoriť zrozumiteľnou rečou, antropomorfizuje ju. Epicko-lyrický subjekt počuje ako „v tôňach medzi machom prudko vydychovali kvety“ (Švantner, 1965, s. 50) a vidí ako „naraz  všetko ožilo, obloha i zem, hviezdy aj tráva.  Naraz akoby čarodejný prútik šibol svet. Hora spievala chorál. Ticho a nábožne. Mladé bučky šepotali krásnu modlitbu.“ (Švantner, 1965, s.51) Ako vidno, máme tu dočinenia s oným jazykom, ktorého povahu autor buduje na metafore, personifikácii, prirovnaní, rytmizácii. Spojenie „hora spievala chorál - ticho a nábožne“ je výrazne lyrické, svojou simultánnosťou básnické. Akoby bola zobrazovaná realita zrazu o čosi významovo navrstvenejšia, rastúca do šírky, akoby nadobúdala ďalší rozmer. Spôsob Švantnerovho zobrazovania vypovedá o citlivosti, vysokej senzualite a zmysle pre detail. „Lyrické videnie“ je prítomné vo všetkých jeho novelách, do krajnej polohy ho F. Švantner rozviedol v románe Nevesta hôľ.

Zastavme sa ešte chvíľu pri zobrazovaní reality. Tentokrát pôjde o opis vzťahu k Malke, ako ho epicko-lyrický subjekt predostiera v úvode: „Žiadalo sa mi stále byť pri nej, hoci naše stretnutia bývali chladné a hluché ako hora v noci, lebo ona bola nevravná... . (...) Len som hľadel a hltal jej vlasy, jej tvár i jej biele ruky a nohy. Oči sa mi pritom zapaľovali a mal som chuť hrýzť tvrdú skalu a piť vlastnú krv.“ (Švantner, 1965, s. 45)

Ukazuje sa, že príznačnosť Švantnerovho jazyka súvisí aj s lexikálnou voľbou. Z citovaného úryvku je zrejmé, že nejde iba o výpoveď o stretnutí ako takom. Pre jeho presnejšiu charakteristiku autor volí prívlastky chladné a hluché a akoby to ešte nestačilo na vystihnutie pravdivosti situácie dopĺňa prirovnanie „ako hora v noci“. Obraz stretnutia vo svojej celostnosti tak konotuje aj čosi ďalšie: tmu, ticho, rozpaky, jemné napätie, ambivalentnosť príťažlivej a mraziacej nočnej hory, jej magickosť a ďalšie. Sieť významov sa zlieva do obrazu s novou kvalitou. Podobný mechanizmus funguje i pri označení vzťahu k Malke. Epicko-lyrický subjekt síce na Malku len hľadí, ale za jeho meravým, statickým postojom sú v skutočnosti až prepjato vzrušené emócie: epicko-lyrický subjekt má v Malkinej mĺkvej prítomnosti chuť hltať jej vlasy, ruky a nohy, hrýzť skalu, ba až  piť jej krv. Za  bezpríznakovou „hluchotou“ sa rozihrávajú  expresívne významy budujúce plnokrvnú, hutnú (alebo znovu simultánnu) výpovednosť krátkeho odseku. Výraz lyrickosti primkýna novelu tesnejšie k poézii, uvoľňuje jej epickú uzatvorenosť. Vety, odseky sú síce logicky a pevne zreťazené, no postupom lyrizácie sa do nich vplieta asociatívnosť a významová neurčitosť.

Výraz neurčitosti je ďalšou kategóriou, ktorá sa v texte realizuje najmä v prestupných hraniciach medzi reálnym a snovým. Spomínané oživovanie prírody spôsobuje, že vstupujú neskutočné momenty, ktoré dôsledne narúšajú, resp. oslabujú realitu zobrazovanej situácie. Takými je napríklad vietor-bytosť, pohrávajúci sa s predstavivosťou epicko-lyrického subjektu, vyčkávajúceho na Malku. Vietor sa „neviditeľnou dlaňou pomaly, šetrne“ plazí po jeho tvári, šteklí ho na hrdle, „ševelí ako malé vtáča“ , šibalsky mu čosi šepká do ucha. V texte je jeho reč graficky vyčlenená rovnako ako reč ostatných postáv, hovorí svojbytne (v 1. os. sg), koná svojvoľne, sám za seba: „Pozri, ako poľahky ti strhnem klobúk z hlavy“, „Zastaň a roztiahni ruky, oprobujeme svoje sily“ (Švantner, 1965, s.47), „Ľahni si do trávy a zatvor oči, privediem ti Malku“ (Švantner, 1965, s.48). A skutočne, vietor ju privedie, Malkino zjavenie je živé, uveriteľné. Veď epicko-lyrický subjekt zreteľne počuje kroky a aj so zatvorenými očami spozná, že je to Malka. Počuje, ako sa mu prihovára, dokonca cíti jej „drobné prstíky“, ktorými sa mu  prehrabáva vo vlasoch. No keď otvorí oči, ukáže sa, že všetko je ilúzia, iba šibalská hra vetra, zahrávajúceho sa s jeho rozochvenými zmyslami.

Epicko-lyrický subjekt - a s ním i recipient – sa v tomto momente môže zháčiť. Zobrazovaná skutočnosť mýli svojou nejednoznačnosťou. Do komunikácie recipienta s novelou akoby vstupovalo napätie medzi uveriteľným (naozajstným) a neuveriteľným (klamlivým). Zdá sa, že tu ide o iný recepčný kód. Dejú sa tu zvláštne, magické javy, fungujúce na celkom iných zákonitostiach. Pri čítaní nám neraz prijde na myseľ ľudová rozprávka, legenda alebo mýtus, príbuzné tejto novele svojou obraznosťou, zázračnosťou, mnohoznačnosťou.

Ak poznáme ďalšie Švantnerove novely a román Nevesta hôľ vieme, že existencia zvláštnych bytostí nie je ničím zvláštna a vytváranie ilúzie je súčasťou autorskej stratégie zavádzania čitateľa. Zo strany Švantnera ide o premyslenú hru so zamlčiavaním skutočností (tenzia), aby v nečakanom okamihu mohli odkryť svoju pravú tvár (detenzia). O tom sa presvedčíme ešte nižšie, pri kategórii tragickosti.

Zostaňme ešte chvíľu pri probléme koncipovania Švantnerových postáv, ktorý sme už načrtli vyššie: vedľa skutočných postáv (epicko-lyrický subjekt, Malka, Šajban) rovnocenne stoja personifikované bytosti (vietor). Najdôslednejšie rozpracovanou je prirodzene epicko-lyrický subjekt, stojaci v centre diania. Vďaka psychologickému prístupu sa protagonista vyjaví vo svojej ambivalentnej plnosti. V stave ľúbostného poblúznenia je až prepjato citlivý, no pri túžbe po pomste vyjde najavo jeho krutosť: „Ťahám ju nemilosrdne za vrkoč a ona sa nebráni, ani nemukne. Mám pred očami jej vypäté hrdlo, cez ktoré by som mohol jedným razom prešvacnúť nožom, a bola by celá vec riešená. Krv by mi vyčľapla rovno do tváre, mohol by som ju aj ochutnať, ale ja som smädnejší.“ (Švantner, 1965, s.58) Švantnerova postava dostáva až bolesťou zdeformovaný rozmer, koná pudovo (pudovosť korešponduje s ukotvením postavy v horách – iba tu sa cíti slobodne a isto). Zatiaľčo je hlavný protagonista celostne prekreslený a Malka naznačená v zmysle jej introvertnosti a záhadnosti, Šajbanova identita je zámerne zahmlievaná. Pochybnosti o Šajbanovi, podobne ako nevyjasnená príčina Malkinho odmietnutia sobáša sú miestami, ktoré v texte tvoria napätie a dávajú novele príchuť tajomnosti.

Pozrime sa teraz na poslednú kategóriu, ktorá novelu završuje. Ako čitatelia upíname pozornosť na „problémovú životnú situáciu postavy“ (Miko). Epicko-lyrický subjekt sa musí vyrovnať s Malkiným odmietnutím, snaží sa rozpor prekonať (zvádza súboj so Šajbanom a keď naňho nestačí, udá ho žandárom). Keď spozná svoj omyl, snaží sa situáciu zachrániť (v prestrelke odvracia pozornosť žandárov na seba). Jeho snaha však stroskotáva, ráno nachádza Malku mŕtvu. Možno tu hovoriť o istej osudovosti, v priebehu subjektom niekoľkokrát naznačovanú: „Hej, keby som ja bol hneď zbadal, o čo ide, ale nedalo sa ...“ (...) „Nechával som teda všetko naverímboha, a podľa toho sa to aj skončilo“. (Švantner, 1965, s. 49) Príbeh sa nezvratne uberá ku katastrofickému bodu, aby v závere zapôsobil vo svojej plnej, šokujúcej trpkosti.

Napätie medzi ideálnym (želaným) a skutočným (tragickým) rozriešením vrcholí. Koncipovanie viet v závere je vyrátané, autor dômyselne dohráva tenzívno-detenzívne vzťahy. Napriek tomu,  v poslednom odseku novely ešte stále nemáme ujasnené dejové zakončenie, pretože obraz čakajúcej Malky je dvojznačný. Konštatovanie epicko-lyrického subjektu „A tam ma čakala Malka“ je celkom uspokojivé, nenaznačuje nič znepokojujúce.. Čítame ďalej. Pri ozname „Malka ležala na holej zemi“ vzniká pochybnosť. Pri obraze „Ruky mala položené pokojne vedľa tela...“ sa napätie znovu prehlbuje.  Zistením „dolu ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik čiernej hustej krvi“ (Švantner, 1965, s.60) sa skutočnosť hrozivo odkryje. Motív krvi podesí svojou expresívnosťou a definitívne nás uistí v tragickom konci. Prekvapivá pointa prichádza nečakane (recepčne) dopadá ako „studený srieň“.  Až do posledného momentu sa Františkovi Švantnerovi podarilo udržať napätie, budované metaforickým zastieraním skutočnosti. Mŕtva Malka „klopila oči ako obyčajne.“  Epicko-lyrický subjekt poetizuje i skutočnosť smrti. Novela je ukončená apoziopézou: „Hanbila sa ešte na mňa dívať, lebo sme ešte neboli muž a žena, ale moje uši počuli, ako mäkko, mäkuško mi pošepkáva...“ (Švantner, 1965, s. 60) Otvorenosť, nedopovedanosť, ale za nimi istá zmierenosť a vyrovnanosť protagonistu s Malkinou smrťou. Po dočítaní novely sa vo výslednom dojme zbiehajú osudovosť, tragickosť, ťaživosť, trpkosť bytia.

Literárno-vedným čítaním sme zistili, že novela Malka disponuje iným recepčným kódom, fungujúcim na základe kategórií lyrickosti, neurčitosti, tajomnosti, tragickosti. Domnievame sa, že ich súhrou, ďalej zamlčiavaním a odtajovaním skutočností a hrou tenzívno-detenzívnych vzťahov vzniká typicky „švatnerovská“ reč.

 

Druhé (metodické) čítanie

V metodickom čítaní nám pôjde v prvom rade o porozumenie textu. Pri recepcii Švantnerovho diela totiž študenti cítia isté rozpaky. Poznamenávame, že jeho neprístupnosť, zvláštnosť, nejednoznačnosť a teda ťažkosť s porozumením nie je chybou stredoškolského recipienta. Text chce byť nejednoznačný (vyššie sme sa zmieňovali o inakosti  recepčného kódu). Je vhodné predostrieť ho študentom ako zaujímavý práve svojou poetikou. Nepôjde teda o nič iné, ako o porozumenie Švantnerovej „reči“, o skúmanie, ako táto „reč“ v texte funguje. Nasledujúca časť bude uvažovaním o tom, ako možno pracovať s textom na hodine literatúry, aby sa uchoval zážitok z čítania. Pôjde o námety, nie o hotovú, vypracovanú prípravu na hodinu.[2] Pre lepšiu prehľadnosť v texte sme sa rozhodli námety štrukturovať na krátky popis sledovaného javu, cieľ parciálnej školskej interpretácie a popis aktivity. Vychádzali sme so známych postupov a snažili sme sa im dodať to, čo nám v školkej praxi chýba: čitateľský (ľudský) prístup k textu, uvažovanie nad textom cez seba samých.

 

1. Tematická rovina

Najčastejšie práca s literárnym textom obnáša analýzu tematickej roviny: postavy (vzťahy medzi nimi), dej, prostredie (podľa F. Miku by sme mohli doplniť ešte stav a reč). Pre lepší prehľad a orientáciu v texte odporúčame využiť grafické naznačenie vzťahov formou heslovitého záznamu základných faktov. Poznámky v tejto podobe zvyšujú prehľadnosť, sú účinnejšie ako klasické poznámky. Pri postavách môžeme hovoriť o problémovej životnej situácii, ktorú rozprávač prežíva (snažiť sa porozumieť rozprávačovmu problému: odmietnutie milovanej Malky ako bolestné zistenie, prehra, vnútorná zmena). Sledujeme postavu Šajbana (skladanie mozaiky do celostnej postavy, sledovanie zamlčiavania jeho identity, učiteľ Šajbanovu identitu neodkrýva, ale ju nechá odhaľovať samotnými študentmi). F. Miko v tejto súvislosti hovorí, že dielo sa recipienta dotýka vtedy, keď v ňom odhalí motívy, ktoré on sám bytostne prežíva. Dopĺňame otázky v zmysle: Oslovuje ma táto novela? Týka sa ma to? Rozumiem rozprávačovi, ako sa cíti? Chápem jeho rozpoloženie? Prežil som aj ja niečo podobné? Ako by som túto situáciu riešil ja? a pod.

Cieľ: Pochopiť životnú situáciu postáv, vzťahy medzi nimi, ujasniť si charaktery postáv.

Aktivita 1: Graficky zaznač vzťah medzi hlavnými postavami (rozprávač, Malka, Šajban). Pokús sa čo najstručnejšie vystihnúť ich situáciu.

Aktivita 2: V prípade dostatočného pochopenia psychológie vzťahov je možné zaradiť techniku horúcej stoličky, prepožičanú z dramatickej výchovy. V tomto prípade pôjde o spoveď rozprávača. Jeden študent hrá rolu rozprávača, tzn. rozpráva v 1. os. sg, ostatní mu kladú otázky (napr.: Čo pre teba znamenala Malka? Kto bol vlastne Šajban? Zmenil sa tvoj vzťah k nemu? Ako si sa cítil, keď ťa Malka odmietla? Čo sa stalo s Malkou? a pod.) Touto technikou si zároveň overíme porozumenie vnútorného stavu postavy všetkých študentov, ktoré preukáže študent v role i ostatní pýtajúci sa študenti.

Aktivita 3: Vychádzať zo života F. Švantnera, ktorý bol s prírodou bytostne previazaný, F. Švantner nepísal svoje texty „doma za písacím stolom“, ale na holiach (o zbierke Malka prezrádza, že vznikala pri zvukoch valašskej píšťaly). Úloha: Práca s obrázkami voľnej prírody (napr. z kalendárov), študenti vytvárajú krátky lyrický opis prírody. Vybrané práce sa najprv prednesú, až potom sa ukáže opisovaný obrázok (porovnávanie predstáv pri čítaní s obrázkom, uvažovanie nad výstižnosťou obrazu slovami).

 

2. Termín lyrizovaná próza

František Švantner patrí medzi prozaikov lyrizovanej prózy. Podstatu tohto žánru študenti najlepšie pochopia, keď ho odhalia priamo v texte.

Cieľ: Oboznámiť sa s termínom lyrizovaná próza, odhaliť logiku jeho pomenovania (lyrizovaná = lyrika a próza = epika, kombinácia postupov lyriky prejavujúcej sa v texte prítomnosťou básnických prostriedkov a epiky, v ktorej možno nájsť postavy, dej, prostredie)

Aktivita 1: Vyhľadaj úryvok, ktorým môžeš demonštrovať, že Švantner je skutočne predstaviteľom lyrizovanej prózy.

Aktivita 2: Vybraný úryvok (z aktivity1) očisti od lyrických postupov (metafora, prirovnanie) a prerozprávaj ho vecným štýlom. Porovnaj dva texty (významová bohatosť – ochudobnenosť), ukáže sa že postupy lyrizácie nemajú prozaický text iba samoúčelne ozvláštňovať (nejestvujú samy pre seba), ale ho i významovo obohacujú.

 

3. Lyrickosť

Pri interpretácii Švantnerovej novely sa ukázalo, že text má atribúty lyriky: vo veľkej miere sa využíva metafora, personifikácia, prirovnania. Rozprávač sa vyznačuje vysokou citlivosťou a obrazotvornosťou, ktorou pretvára skutočnosť.

Cieľ: Hľadať stopy lyrickosti, básnickosti v prozaickom texte.

Aktivita1: Zozbieraj z novely aspoň 10 slov, slovných spojení, o ktorých si myslíš, že sú básnické (napr. studienka slastí, plazí sa po tvári, šibalsky šepká, vyplašilo sa v nej dieťa, horúci dych, kolembá sem a tam, tvoje oči ma pália, duša sa mi riedila a pod.)

Aktivita2: Zo zozbieraných slov vytvor vlastnú báseň (voľný alebo viazaný verš). Ukáže sa, že slovné spojenia novely majú básnický potenciál, novela je akoby báseň v próze.

 

 

Tvoje oči pália

Plazia sa mi po tvári

a horúcim dychom

šibalsky šepkajú

o studienke slastí

 

Vtedy sa vo mne

vyplaší dieťa

kolembajúce sa na loďke

sem a tam

sem a tam

 

4. Neurčitosť

V tomto hesle ide o hľadanie odpovede na otázky Ako a prečo na mňa text pôsobí takým spôsobom? Čím je Švantnerov text iný, čo je na ňom iné? Rozumiem jeho jazyku? Zdá sa mi dostatočne zrozumiteľný? Čo ma na ňom mýli? Na mysli máme hlavne miesta vymykajúce sa svojou magicosťou realizmu: úryvok dialógu rozprávača s vetrom. Vietor je konajúcou postavou, vystupuje zo svojej abstraktnej podoby a nadobúda hmotné tvary (dotýka sa, šepká). Možno i hľadať paralely s ľudovou rozprávkou (aj tu nachádzame postavu prihovárajúceho sa vetra).

Cieľ: Uvedomiť si príčinu neurčitosti (uvedomenie si princípu fungovania personifikácie).

Aktivita 1: Výtvarné stvárnenie obrazu rozprávača a prírody v jazyku komiksu (komiksové bubliny nevychádzajú iba z úst postavy ale aj prírody: vietor, strom, tráva a pod.)

Aktivita 2: Obraz, kde rozprávač leží v tráve a rozpráva sa s vetrom (písomne) pretvoriť, prípadne zahrať ako horor (oboznámiť študentov, že horor, strašidelnosť výrazu nájdeme v ďalších dielach F. Švantnera – Nevesta hôľ).

Aktivita 3: Tvorivé písanie na tému živý sen (študenti si prakticky skúšajú prácu s napätím a uvoľnením, sen – prebudenie sa zo sna, využívajú princíp gradácie).

Aktivita 4: Tvorba výtvarnej koláže s alegorickými postavami vetra, oblohy... .

Aktivita 5: Tvorivé písanie na tému Rozhovory s oblohou / zemou / vetrom (forma básne, poviedky, besedy a pod.)

 

 

 

 

5. Tragickosť

Tragickosť je v texte prítomná až v rozriešení problémovej situácie v úplnom závere. Nakoľko ide o autorskú stratégiu, necháme ju študentom čitateľsky zakúsiť. (Prácu s výrazom tragickosti teda odporúčame zaradiť logicky medzi prácu s témou – dej).

Cieľ: Oboznámiť sa s rozriešením situácie. Všimnúť si autorskú stratégiu miatnutia čitateľa (práca s napätím). Uvažovať nad koncom novely (Je pre mňa uspokojivý?)

Aktivita1:  Spoločné čítanie prerušíme po vete „A tam ma čakala Malka.“ Úloha doplniť záver novely. Rozdelenie do troch skupín, každá má vytvoriť iný záver: 1.happyend, 2. tragický, 3. komický. Konfrontácia študentských variantov zakončenia s rozhodnutím autora (osvetliť, že Švantnerovi sú happyendy a komické situácie cudzie). Študenti hlasujú za koniec, ktorý by si želali.

Upozorňujeme, že novšie sa ukazuje, že pri voľbe konca príbehov si teenageri radi volia happyendové závery, snažia sa zbaviť ťaživosti, tragickosti, majú tendenciu smerovať k zábavnosti. Tragické momenty majú vo zvyku odľahčovať a banalizovať. Zdá sa nám zaujímavé overiť (alebo vyvrátiť) toto tvrdenie na konkrétnej skupine študentov.

 

6. Jazyk autora, „reč“ diela

Čím sa vyznačuje jazyk autora, čím je špecifický? Zistili sme, že v texte sú prítomné znaky oboch literárnych druhov (epika – lyrika) a do realistického zobrazovanie skutočnosti sa primiešava magickosť: „Malka mi bola slnkom i vodou, vzduchom a zemou. Ja som z nej dýchal i pil. Ona ma živila aj zohrievala“ (Švantner, 1965, s.55) Upozorniť na hlboký ponor do vnútorného stavu postavy.

Cieľ: Uvedomiť si jazyk autora, skúsiť hovoriť (myslieť) v jazyku Švantnera.

Aktivita1: Tvorba prirovnaní, metafory. Jeden študent ide za dvere, ostatní sa dohodnú na jednom prírodnom jave (rastlina, živočích, živel a pod.). Po návrate do skupiny sa študent pýta, aký jav bol určený. Ostatní študenti odpovedajú v Švantnerovej „reči“, t.j. prostredníctvom prirovnaní alebo metafory (napr. kôň: „korím sa pred jeho vznešenosťou“, „tvári sa hrdo ako víťaz“, „je vznešený akoby pochádzal z kráľovského rodu“,  potok: „krúti sa ako had“, „osviežuje ma svojim dychom“, „keď sa ma dotkne, zaraz omladnem“ a pod. Študent sa snaží uhádnuť, čo sa skrýva za obrazným vyjadrením.

Aktivita2: Práca s výrazom, intonáciou. Úloha povedať oznam „Hora spievala chorál. Ticho a nábožne“ tajomne, tragicky, komicky (ako vtipnú historku), slávnostne (nadnesene, s pátosom), hororovo. Ostatní študenti hraný výraz hádajú. Spoločné uvažovanie, ktorý z výrazov najviac korešponduje s celkovou náladou novely.

 

Ponúkli sme niekoľko námetov pre prácu s novelou Malka na hodine literatúry. Ponúkané aktivity sú skôr variantami tvorivých činností študentov. Práca s novelou na jednej vyučovacej hodine nestačí, skôr si túto tému vieme predstaviť ako čitateľský projekt rozložený minimálne do troch vyučovacích hodín. Celkom na záver konštatujeme, že pre pochopenie Švantnerovej poetiky je potrebné sledovať spôsob zobrazovania skutočnosti. Pri aktivitách by sa mali vždy hľadať paralely medzi študentskými prácami a Švantnerovým textom. Takáto práca s literárnym textom môže byť pre študentov zážitkovou v procese recepcie, i na úrovni vlastnej tvorby.

 

LITERATÚRA:

 

Summary

Poetics of Literary Text of František Švantner

(problem of understanding author ´s poetics in school)

 

This paper deals with poetics of novella Malka written by the Slovak writer František Švantner. His artwork is characterized by idioms of lyricism, dreaminess, mystique, magic, ghostliness etc. We read novella by two ways: the first was “literary - science  reading“ in which the emphasis was put on the interpretation of the literary text (language, unique style of author´s writing, strategy), the second was “methodical reading“ where we offered school interpretation of literary text at Literature lesson. Experience from school showed that students had problem with understanding of this artwork. For better orientation in literary text we chose following activities: creative writing as a poem writing, horror writing, art collage, completing of final story (by their own) etc.


[1] Na mysli máme predovšetkým zbierku noviel Malka a román Nevesta hôľ.

[2] V stredoškolskej práci s literárnym textom evidujeme niekoľko problémov s recepciou (nedostatok času pre plný ponor do textu, jednostrannosť interpretácie, t.j. formálna analýza, ktorá redukuje kvality literárneho diela, práca s úryvkom – torzom, ktorý často nestačí na zorientovanie sa v komplikovanosti vzťahov a pod.), nateraz však tieto skutočnosti nechajme mimo zorného uhla.